UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH

українська
AIS2

Slovo k Novému roku 2005


Len toť, nedávno, sme prežívali najkrajšie sviatky v roku, úspešne sme zvládli aj oslavy Silvestrovskej noci a už sa začal rozbiehať rok 2005. Zatiaľ sa javí byť mladým a nesmelým, ešte sme si ho nezvykli ani písať správne a občas sa nám pritrafí v dátume aj koncová štvorka. Po niečo viac ako tristo päťdesiatich dňoch, ktoré uplynú sťa voda, však odíde už ako starec. Takto to beží každý rok... Kolobehy rokov so svojimi udalosťami, sviatkami, výročiami, ale aj každodenným stereotypom vyjadrujú večné plynutie času. Sme jeho svedkami, ale aj dôležitými aktérmi. Dovoľte mi na prahu tohto mladého roku, ktorý symbolizujú číslice 2005, napísať niekoľko slov adresovaných tým, ktorí majú blízky vzťah k našej alma mater bez ohľadu na to, či je to študentská príslušnosť k niektorej z fakúlt Univerzity, alebo zamestnanecký vzťah, príp. ide o priateľa či sympatizujúceho s našou Univerzitou. Tieto slová nemajú povahu utajovaných skutočností, o ktorých aj tak väčšina ľudí vie alebo aj nevie, i keď mám obavy, že ešte stále nie všetci a na všetkých fakultách alma mater pochopili význam informácií v modernej spoločnosti a prečítajú si tieto slová.
     Predovšetkým chcem popriať všetkým, študentom, učiteľom i zamestnancom Univerzity, ale aj tým bližšie nekonkretizovaným ľuďom dobrej vôle pevné zdravie, veľa tvorivých síl a spokojnosti v roku 2005. Zdravie kladiem na prvé miesto, je to najdôležitejší a všetko ostatné podmieňujúci fenomén v živote každého jednotlivca. Píšem to aj napriek tomu, že veľa ľudí uprednostňuje pri novoročných či iných prípitkoch pred zdravím peniaze, zdôvodňujúc to tým, že vraj dnes sa za peniaze dá kúpiť už aj zdravie. Do istej miery to nie je ani klamstvo či falošná ilúzia, ale súčasne to nie je ani absolútna pravda. Nie všetci si môžu kúpiť zdravie a nie vždy sa zdravie dá kúpiť. Zdravie chápem ako nevyhnutný predpoklad pre život, zdravie ponímam ako generátor ľudskej energie, ktorú potrebujeme pre splnenie našich túžob, snov a prianí, čo je oblasť v prvom rade dotýkajúca sa súkromného života každého z nás, ale zdravie je nevyhnutné aj pre zvládnutie cieľov v oblasti pracovného života či osobnej kariéry. Dostávam sa tak k tej časti dennodennej reality, ktorú pre učiteľov a ostatných zamestnancov Univerzity predstavuje ich práca na Univerzite a v prospech Univerzity.
     Rok 2004 bol pre našu alma mater nesmierne obtiažny. Bolo by iluzórne sa domnievať, že tento rok bude ľahší, práve naopak. Náročnosť roku 2004 bolo cítiť na každom kroku, na každej z fakúlt, na rektoráte i rektorátnych pracoviskách. Spoločným menovateľom tejto obtiažnosti bol nedostatok finančných prostriedkov. Po výrazne schodkovom rozpočte Univerzity v roku 2003, sa novému vedeniu Univerzity podarilo presvedčiť Akademický senát UPJŠ, že nie je možné aj naďalej tlačiť pred sebou balvan zvaný dlh, naviac keď tento balvan mal neutíchajúcu túžbu sa ďalej nabaľovať a rásť. Akademický senát UPJŠ po dlhých týždňoch rokovania a presvedčovania na rôznych úrovniach, počínajúc komisiou pre riešenie nepriaznivej finančnej situácie a končiac zasadnutiami Kolégia rektora, po realizovaných racionalizačných opatreniach v prvom rade na rektoráte a rektorátnych pracoviskách, ktoré žiaľ z úrovne Univerzity nenašli živnú pôdu na všetkých fakultách alma mater, nakoniec schválil vyrovnaný rozpočet, za čo mu oprávnene patrí kresťanské „Aleluja“. Zatiaľ nie sú k dispozícii minuloročné výsledky hospodárenia, ale verím, že skončíme s vyrovnaným hospodárskym výsledkom.
     Som si vedomý toho, že niektoré fakulty sa pri zostavovaní a schvaľovaní návrhu rozpočtu Univerzity cítili ukrivdené a stále majú tento pocit. Ako sa však zvykne hovoriť, „pre stromy nevidia les“. Tým lesom je v metaforickom prirovnaní naša Univerzita. Vo vedení Univerzity nemôžeme nevidieť, že aj vzhľadom na nedoriešené otázky týkajúce sa rôznych koeficientov na úrovni ministerstva školstva, podľa ktorých sa prideľujú finančné prostriedky, by sme pri plnom akceptovaní týchto koeficientov „potopili“ najmenej jednu fakultu našej Univerzity. Pýtam sa, môžeme si to dovoliť? Na to mám iba jednu odpoveď: Nie! Nie aj za cenu toho, že budem považovaný spolu s ostatnými členmi vedenia Univerzity, slušne napísané, za „neprajníka“ jednej, príp. dvoch fakúlt. Mám rovnaký vzťah ku všetkým fakultám našej Univerzity a otvorene deklarujem, že sú mi proti srsti častokrát umelo vytvárané rozbroje medzi „lekármi“ a „prírodovedcami“, resp. „právnikmi“ a „verejnou správou“, príp. v iných súvislostiach aj v iných variáciách. Môj vzťah ku každej fakulte je založený na pragmatickom a pracovnom základe, neide o vzťah „citový či milostný“, t.j. „mám rád alebo nemám rád niektorú z fakúlt“. Potešilo by ma, keby si to konečne uvedomili niektorí členovia akademickej obce na Univerzite, pretože pri takýchto rozporoch sa ani nenazdáme, a Univerzita sa sama dezorganizuje. Nechcem byť zlým prorokom či stvoriť „búrku v pohári vody“, ale takéto tendencie sa prejavujú aj vo vnútri samotnej našej inštitúcie. Nenahovárajme si, že vonkajšie vysokoškolské prostredie by z toho bolo nešťastné. 
     Ak kladiem na prvé miesto rovnaké podmienky pre rozvoj všetkých fakúlt, a to aj za cenu, že nie každý a na všetkých fakultách bude spokojný s rozdelením finančných prostriedkov v rámci rozpočtu, neubránim sa v tomto smere použiť výraz, ktorý sa všade vo vyspelom svete označuje ako solidarita. Mám pocit, že na Slovensku všeobecne, ale platí to aj o našej Univerzite, sa na solidaritu niektorí iba hrajú, využívajúc toto slovo vo svojich populistických slovníkoch. Podstata solidarity nespočíva v tom, že „ak ti ja pomôžem, čakám od teba aj ja podporu v tom a v tom...“. Čo je to solidarita, to najlepšie vidieť v súčasnosti v súvislosti s prírodnou katastrofou z konca uplynulého roka v Ázii. Pokiaľ ide o jednotlivcov, každý prispieva tak, ako môže a chce, ale od ekonomicky silnejších štátov sa oprávnene očakáva viac. Niečo podobné očakávam aj ja vo vnútorných ekonomických vzťahoch v rámci našej Univerzity. Môžem Vás ubezpečiť, že solidaritu budem presadzovať zo svojej pozície aj v roku 2005. Univerzita je právny subjekt a preto solidaritu ako princíp fungovania verejnej vysokej školy smerom do vnútra jej hospodárenia budem presadzovať z centra; to však neznamená, že neprivítam akýkoľvek prejav solidarity iniciovaný niektorou z fakúlt Univerzity. 
     Peniaze nie sú všeliekom na všetky naše neduhy. Kto si myslí, že iba dostatok finančných prostriedkov pomôže posunúť Univerzitu o dobrý kus cesty dopredu, ten je na veľkom omyle. Na alma mater máme čo naprávať a netýka sa to nedostatku peňazí. V uplynulom roku som sa často čudoval, aké zastaralé názory produkujú viacerí členovia akademickej obce na Univerzite, týkajúce sa poslania našej vysokej školy v Európskom vzdelávacom a výskumnom priestore. Univerzity v modernej Európe podporujú Európu vedomostí, ktorá je založená na silnom výskumnom potenciáli a univerzitnom vzdelávaní založenom na výskume. Na našej Univerzite však ešte stále podceňujeme vedecký výskum ako ťažiskovú funkciu vysokej školy. Európske vysoké školstvo už dávno upustilo od bazírovania iba na vzdelávacej oblasti, toto sa ponecháva na vyššie odborné školstvo a plne presadzuje úzke spojenie medzi Európskym vzdelávacím a výskumným priestorom ako prostriedkom posilnenia európskeho výskumného potenciálu a zlepšenia kvality a atraktivity európskeho vysokého školstva. Pokiaľ toto nepochopíme aj na našej Univerzite, moderný európsky vysokoškolský priestor sa nám vzdiali. Naviac to pocítime aj na nedostatku finančných prostriedkov, pretože financovanie činnosti vysokých škôl v tomto a v nasledujúcich rokoch bude viac preferovať vedu, než tomu bolo doposiaľ. Ak nás teda tak trápi nedostatok finančných prostriedkov na našu činnosť, potom je toto cesta k tomu, ako tento problém aspoň čiastočne vyriešiť.
     V tomto kalendárnom roku sa musíme viac vnútorne presviedčať o tom, že vysoké školstvo v Európe, a dokladujú to aj všetky ostatné významné stretnutia európskych ministrov školstva, ale aj závery zo zasadnutí európskych inštitúcií zjednocujúcich vysoké školy, v prvom rade Európskej asociácie univerzít (EUA), vidí jadro vysokého školstva na univerzitách. Univerzity majú verejnú zodpovednosť za zabezpečenie základných akademických a občianskych hodnôt, univerzity sa chápu ako verejné dobro. Preto je potrebné posilniť univerzitný rozmer na našej Univerzite. Na pripomenutie, zákon o vysokých školách, ktorý je prirodzeným právnym vyjadrením týchto postulátov, ešte v roku 2002 priznal vysokým školám právnu subjektivitu, čo nie všetky fakulty a nie vždy chcú pochopiť. Píše sa rok 2005...
     Je veľa problémov na Univerzite, s ktorými sme vstúpili do tohto, zatiaľ mladého roku 2005. Je nad zámer týchto slov vyčerpávajúcim spôsobom spomenúť a analyzovať všetky. Napriek tomu niektoré spomeniem, ako napríklad neprofesionalita na jednotlivých úsekoch činnosti, rutinérstvo, nedostatok vôle odborne sa zdokonaľovať, nedostatočná počítačová gramotnosť, ktorú sa viacerí snažia zakrývať tým, že znižujú význam informačných a komunikačných technológií, nadmerná administratíva na niektorých fakultách a pod. Nech mi je dovolené vysloviť vieru, že v roku 2005 viaceré z týchto, ale aj ďalších, nespomínaných nedostatkov, sa nám spoločným úsilím podarí odstrániť. Pokiaľ som sa niektorého z čitateľov týchto riadkov dotkol, nebol to môj zámer, väčšina učiteľov a ďalších zamestnancov Univerzity plní svoje pracovné povinnosti k plnej spokojnosti. Pre tých ostatných odkazujem, aby sa zamysleli nad tým, či môžu byť so svojou prácou spokojní.
 

prof. JUDr. Vladimír Babčák, CSc.
r e k t o r


Posledná aktualizácia: 27.08.2008