Anotácia

Autor tejto práce, sledujúc cieľ vytvoriť čo najadekvátnejší obraz dejín ruskej filozofie (v prvej časti I. kapitoly), považoval za prvoradú úlohu predstaviť známe i menej známe práce jednotlivých historikov dejín ruskej filozofie a ich postoj k vyššie uvedenej problematike svojbytnosti ruskej filozofie.

V rámci komparatívneho prístupu pre dosiahnutie celistvejšieho obrazu spracovania dejín ruskej filozofie patrí úvodná časť I. kapitoly analýze diela – Rusko a Európa, ktoré patrí jednému z najkompetentnejších zahraničných bádateľov o ruskom myslení a ruskej filozofii – T. G. Masarykovi. Ďalej je tu predstavená práca N. Berďajeva, fixujúca najucelenejší prehľad ruského myslenia, tiež práca B. Jakovenka a V. V. Zeňkovského (Dejiny ruskej filozofie), či názory na danú problematiku súčasného ruského filozofa N. Iljina.

O tom, že svojbytnosť ruskej filozofie môže byť do značnej miery dôsledkom určitých sociálno-politických, spoločensko-politických a kultúrnych faktorov, autor v druhej časti I. kapitoly poukazuje na niektoré dejinné udalosti (ako napr. šírenie pravoslávneho kresťanstva), za ktorých sa formovalo ruské spoločenstvo, jeho národný typ, jeho národná individualita, či ruský štát.

Keďže poslednou významnou filozofickou osobnosťou a symbolom konca tzv. obdobia ruskej nábožensko-filozofickej renesancie 20. storočia bol N. O. Losskij (1870 – 1965), ktorého dielo sa stalo neoddeliteľnou súčasťou reflexie ruského filozofického myslenia, jeho svojráznosti a originálnosti (o čom sa môžeme presvedčiť v III. kapitole tejto práce, venovanej analýze Losského koncepcii intuitivizmu, jeho metafyzike, koncepcii sveta ako organického celku a nakoniec problematike Absolútna a slobody vôle), autor pred samotnou analýzou a charakteristikou jeho vkladu do svojbytnosti ruskej filozofie uprednostnil Losského reflexiu dejín ruskej filozofie (jeho videnie tvorby F. M. Dostojevského, charakteristiku a kritiku učenia slovanofilov a západníkov, Kirejevského a Chomjakova, filozofie a metafyziky Všejednoty V. V. Solovjova, bratov Trubeckých, metafyziky Všejednoty L. P. Karsavina a S. L. Franka, či P. Florenského a S. Bulgakova (II. kapitola).

Autor je presvedčený, že formovanie ruského filozofického myslenia, aj keď prebiehalo pod vplyvom ideí a myšlienok veľkých postáv európskej a svetovej filozofie, malo svoje svojbytné špecifiká podmienené historicko-kultúrnymi a spoločensko-politickými pomermi v krajine. Je možné konštatovať, že mnohí známi (napr. N. Berďajev, N. O. Losskij) i menej známi predstavitelia jednotlivých filozofických smerov a prúdov, vďaka svojráznosti, osobitosti, originálnosti a špecifickosti svojich filozofických učení a riešení problémov, sa stali prínosom pre spoločnú európsku i svetovú pokladnicu filozofického myslenia.

Autor