Hurá do Kermánu. Dnes sa presúvame na juhozápad Iránu. Po niekoľkých hodinách cesty polopúšťou zastavujeme v Naybande. Obrázok ako vystrihnutý z filmu o Oriente spred storočia. Predstavte si oázu paliem, nad ňou kopec, na ktorom dokázal človek postaviť impozantné hlinené mestečko, a nad ním zase nádherný pyramidovitý skalný masív. A toto všetko v blízkosti jedného z najsuchších miest sveta, púšte Lut. Pokračujeme po jej okraji ďalej na juh a na obzore sledujeme fatamorgánu. Onedlho vstupujeme do horského masívu. Netušíme, že sme práve prešli bránou do praveku, keď bol Irán osamoteným súostrovím v mori. Červené skalnaté hory sú neodolateľné. Vystupujeme z landroveru a onedlho sa strácame v pravekom kamennom labyrinte. Hľadáme stopy života. Kráčame po prehistorickej pláži plnej čerín, ale život stále nikde. O chvíľu sa budeme musieť vrátiť. A vtedy to prišlo. Na menšej skale nachádzam prvé známky života. Sú to stopy akejsi dávnovekej „mnohonožky“, po ktorej tu zostala spomienka. O niekoľko metrov ďalej ležala veľká pieskovcová platňa. Pohľad na ňu nedovolil pochybovať. Prezradím zatiaľ len toľko, že tento plážový jurský svet bol dejiskom života, ktorý sme sem prišli hľadať. Julo (doc. Kondela) ma musel odtrhnúť od práce, aby sme došli k landroveru pred úplným zotmením. Zvyšok nočnej cesty do Ravaru opanovala eufória. Kermánsky jurský svet nám odhalil prvé zo svojich tajomstiev.
