Ročník, študijný program: 1. roč. PhD., Sociálna psychológia a psychológia práce
Trvanie mobility: ZS 2018/19
Prijímajúca inštitúcia: University of Algarve, Katedra psychológie, prof. Dr. Saul Neves de Jesus
Krajina: Portugalsko
„Raz erasmák, navždy erasmák“. Toto heslo mi povedali moji zahraniční
a skúsenejší kamaráti na mojom prvom Erasmus + pobyte v Litve. Vtedy som nerozumela. Teraz rozumiem dokonale. Mám za sebou svoj tretí Erasmus. Po pobyte v Litve som si odbehla na pobyt do Prahy na Karlovku a už ako čerstvá doktorandka som zamierila do Fara v Portugalsku na stáž. Samozrejme mohla by som sa tu rozpisovať o tom, že som sa prestala báť hovoriť po anglicky a dnes už plynule bez zaváhania „spíkujem“ alebo že som si našla kopec kamarátov, stretla inšpiratívnych ľudí, zažila si iný štýl výučby, videla nádherné miesta, nabrala odborné skúsenosti a celkom slušne som si nadupala životopis… Všetko je pravda, neklamala by som. Ale nie je to nič v porovnaní s tým, ako ma to obohatilo ako človeka. Každý jeden Erasmus. Ak by som mala dvoma slovami opísať, čo pre mňa znamená Erasmus + mobilita zvolila by som slovné spojenie „osobnostný rast“. Je to príležitosť lepšie sa spoznať. Paradoxne vždy som sa viac naučila o sebe ako o tom, čo som tam išla študovať. Tak to bolo aj v Portugalsku.
V Portugalsku som si zvolila stáž na Univerzite de Algarve v mestečku 3krát menšom ako Košice, kde som sa za 30 minút pešej chôdze dostala všade, kde som potrebovala. Môjho budúceho supervízora som si našla na ResearchGate a kontaktovala som ho, či by sa ma ujal ako stážistky. Typicky portugalským spôsobom mi napísal, že nie je problém a mám mu dať vedieť, kedy chcem prísť. Cieľom mojej PhD. stáže bol vedecký článok týkajúci sa interných a externých zdrojov reziliencie a rizikového správania školákov v kontexte efektívnosti školského programu prevencie Unplugged (APVV-15-0662), na ktorom sme sa obaja podieľali. Hneď na úvodnom stretnutí mi pripomenul, že dôležité je mať balans medzi prácou a oddychom, aby som to teda s tou prácou nepreháňala. Poslúchla som, veď nepatrí sa odvrávať profesorovi. Našťastie alebo nanešťastie sa aj naša spoločná práca a konzultácie niesli v typicky portugalskom nasadení: 10 minút o práci a zvyšnú hodinu o cestovaní, umení a o krásach života. Keďže som typ človeka, ktorý má výborne vycibrenú schopnosť time-mamagementu tento spôsob práce mi vyhovoval. A tak sa občas stalo, že on nenaháňal mňa ako študentku, ale ja som naháňala jeho ako prorektora a môjho supervízora, lebo už som potrebovala konzultovať.
Po 2 týždňoch na nie veľmi pekných a pomerne drahých intrákoch (staré dobré Slovensko) som sa presťahovala do bytu. Požiadala som o pomoc pri hľadaní ubytka ESN – Erasmus Student Network, ktorí sú v každom meste, kde prichádzajú zahraniční študenti. Moje malé dobrodúžo sa v tomto momente začalo a ja som zažila presne to, čo som opísala vyššie. A znova som sa naučila niečo viac o sebe a pre seba:
Naučila som sa oveľa viac si veriť : Dopravila som sa sama do Portugalska aj s mojou panikou z lietania, prezentovala som svoju prácu pred zahraničnými kolegami, navštívila som tam zubára. Vždy som to zvládla, akokoľvek nemožné sa to zdalo. Doma si teraz hovorím, že určite zvládnem vystúpenie na konferencii, skúšku alebo obhájiť dizertačnú prácu, keď som zvládala Portugalsko.
Naučila som sa mať sa viac rada a dávať na seba pozor: Vo Fare, kde som žila, nemali take-away kávu. Dúfam, že ju ani nikdy mať nebudú, aby sa takí uponáhľanci ako ja naučili spomaliť. Naučila som sa jesť a piť kávu s kľudom – po sediačky, ísť spať keď sa cítim unavená, nepracovať keď sa na to necítim. Neponáhľam sa. Nepanikárim, ak niečo nestíham, nemám, neviem…poprosím o pomoc alebo počkám – vždy sa totiž nájde spôsob ako to vyriešiť. Ideálne s úsmevom, kývnutím ruky a pohárom sangrie.
Naučila som sa viac si vážiť domov: Akonáhle vytiahnem pätu z domu, zisťujem, že sa tu doma mám veľmi dobre. Vzdelanie, doprava, čistota, rodina, kamaráti, príležitosti… Vycestovanie ma konfrontuje s tým, že síce to tu na našom malom a malebnom Slovensku nemáme ideálne, ale ideálne to nie je ani nikde inde. Mestská hromadná doprava v Portugalsku je strašne drahá, názvy na zastávkach neexistujú a časový harmonogram je veľmi veľmi orientačná záležitosť. Bola som rada, keď autobus prišiel. Vybavenie cestovnej karty na MHD tam trvá týždeň, platba zahraničnou kartou nie je samozrejmosť a politická scéna je bohužiaľ podobná tej našej.
Naučila som sa, že adaptačnú fázu nepreskočím: Hoci sa mi to nie veľmi páči, je to proste tak. Zažila som to niekoľkokrát, pripravovala som sa na to, ale nič nepomohlo. Musela som si to odžiť aj teraz. Prvé dva týždne boli emocionálne najintenzívnejšie, ale vedela, som, že to prejde. Len treba počkať a netýrať sa za to, že sa necítim šťastná, aj keď ležím na pláži. A že požiadať o podporu a duševné pohladkanie dokonca aj vlastnú školiteľku práce, nie je žiadna hanba, naopak pre mňa to bola príležitosť na vytvorenie si ešte väčšej úcty, obdivu a rešpektu.
Naučila som sa byť sama so sebou a tešiť sa z toho: Boli dni keď som nemala žiadne plány s kamarátmi alebo kolegami, tak som ich trávila sama počúvaním podcastov, sledovaním seriálov, prechádzkami, telefonátmi s mojimi najbližšími, s ktorými som si ešte prehĺbila vzťah alebo len tak bytím so sebou. To posledné si úzkostlivo strážim aj po návrate domov.
2 mesiace v Portugalsku sa mi zdali ako 4, každý deň nové zážitky, výzvy a skúsenosti. Domov som sa vrátila motivovaná na sebe pracovať ešte viac ako predtým. Aj osobnostne aj profesne. Myslím, že ešte nekončím. Lebo raz erasmák, navždy erasmák.
